Mahátma Gándhí, vlastným menom Móhandás Karamčand Gándhí sa narodil 2. októbra 1869 v meste Pórbandar v Indii a zomrel 30. januára 1948 taktiež vo svojej vlasti. Ak by sme preložili jeho meno, Móhandás znamená „v službách lásky“ a Karamčad preložíme ako „nositeľ karmy“. A práve tieto dve mená boli kľúčovými pre celý jeho život, pre jeho službu ľuďom a pre to, že osud svojej krajiny urobil svojim vlastným. Bol najvýznamnejšou osobnosťou indického národnooslobodeneckého hnutia v boji proti britským kolonizátorom, zakladateľom učenia nazývaného gándhizmus. Má tiež prívlastok jedného z najväčších politických a duchovných vodcov Indie, kde mu bol aj formálne udelený titul „Otec národa“. Dňa 15. mája 2007 prijala Organizácia spojených národov rezolúciu, ktorá vyhlasuje 2. október (deň jeho narodenín) za „Svetový deň nenásilia“.
Britská kolónia
V Indii rástla britská moc od 18. storočia. Koncom 19. storočia bola pod jej nadvládou väčšia časť krajiny. Po prvej svetovej vojne však britské hospodárstvo zoslablo a len veľmi ťažko sa dalo veľké impérium udržať. Demokratické myšlienky zo Západu a právo krajiny na vlastnú vládu prenikali aj sem, čím sa zväčšovala aj túžba po samostatnosti. A práve tomuto cieľu venoval Gándhí dvadsaťjeden rokov v Južnej Afrike a asi tridsaťštyri rokov v Indii.
Cesta za oslobodením
Sedem rokov po Gándhího narodení bola koloniálna India vyhlásená za cisárstvo na čele s britským monarchom a počet obyvateľov prevyšoval celý európsky kontinent. Okrem neveľmi početnej a často neskutočne bohatej vrstvy majetných, väčšina ľudí žila v nepredstaviteľnej chudobe. Vyše štyroch miliónov Indov sa snažilo žiť v iných končinách sveta. Iba v Južnej Afrike ich bolo asi päťstotisíc. Gándhí sa neprestajne usiloval získať pre svojich krajanov rovnoprávnosť. Z váženého právnika sa v tejto snahe stal nezmieriteľný vodca. Na dosiahnutie svojho cieľa začal používať nové a nezvyčajné metódy, ktoré vyústili do pasívneho odporu utláčaných. Mahátmovi, ako ho už vtedy nazývali, sa podarilo presadiť mnohé požiadavky v prospech jeho diskriminovaných krajanov. Roku 1915 sa natrvalo vrátil do svojej vlasti. Gándhí sa nikdy nepovažoval za nepriateľa Anglicka. Preto sa v prvej svetovej vojne so samozrejmosťou postavil na stranu britského impéria. Očakával však, že Anglicko jeho postoj ocení a po skončení vojny uzná Indiu ako rovnocenného partnera. Keď anglická vláda roku 1919 nesplnila svoj sľub a nedala priestor indickej vláde, sklamaný Gándhí vyhlásil za hlavný cieľ národnooslobodzovacieho boja svojej krajiny nezávislosť. Od roku 1920 viedol indický národný kongres, no cesta k tomuto cieľu však bola dlhá a tŕnistá.
Mahátma bol vo všetkom príkladom. Po krajine putoval v rúchu z bieleho plátna a v jednoduchých remienkových sandáloch na bosých nohách. Stal sa symbolom boja za národné oslobodenie. Polonahého fakíra, ako Gándhího raz nazval Churchill, osemkrát zatkli. Vyše šesť rokov strávil vo väzniciach. Tam používal hladovku ako najradikálnejší spôsob odporu bez násilia. Zatknutých bolo aj niekoľko tisíc Gándhího prívržencov. Spomedzi akcií vyjadrujúcich občiansku neposlušnosť najväčšiu pozornosť upútal „Pochod k moru“ na získanie soli, ktorý sa uskutočnil v roku 1930. Všade na pobreží sa ľudia pripájali k tomuto pochodu na protest proti dani za soľ. Gándhí však nebojoval iba za nezávislosť svojej krajiny, ale aj za pokoj v nej. Hinduistov a moslimov rozdeľovalo nezmieriteľné nepriateľstvo a hinduisti boli naviac rozdrobení na mnohé kasty. Takmer pätinu všetkých Indov tvorili páriovia, čiže nedotknuteľní a vyvrheli. Mahátmovi sa podarilo zmierniť nepriateľstvo medzi jednotlivými kastami a neskôr presadil, aby v novej ústave Indie neboli zavrhnuté práva a povinnosti príslušníkov jednotlivých kást. Cítil sa však hlboko dotknutý, že všetky jeho pokusy o jednotnú Indiu stroskotávali na nepriateľstve hinduistov a moslimov a že 3. júna 1947 Veľká Británia vyhlásila dva nové štáty: Indiu a Pakistan. Preto pre Gándhího nebol 15. august 1947 – Deň nezávislosti – radostným dňom. „Vidím tiecť krv,“ povedal. V novom štáte neprijal nijaký úrad. Vojnové konflikty medzi Indmi a Pakistancami vznikali v hraničných provinciách ešte za jeho života. Ešte raz použil svoju hladovku ako prostriedok boja za mier a prinútil znepriatelené strany rokovať. Podnietil moslimov a hinduistov, aby spolupracovali na oslabení britského vplyvu v Indii. Dva týždne po tom, čo sa mu podarilo urovnať niekoľko trpkých rozporov medzi novými indickými domíniami – Indiou a Pakistanom, bol 30. januára 1948 zavraždený.